Milí ľudkovia, pekný decembrový podvečer želám! Keďže sme sa už takto tesne ocitli na chvoste roka, myslím, že by sa možno i patrilo odtajiť vám knihy, ktoré som za posledných 365 dní prečítala a nepovažovala za najhoršie. Kiežby som moje úmysly tým výrokom len podhodnocovala! Rok 2019 totiž v ponímaní mojej čitateľskej dráhy nepatril medzi tie najlepšie; do rúk sa mi dostávali samé priemerné knihy. Zostaviť rebríček piatich najlepších, bola priam sizyfovská úloha. Avšak...
Preto, nech už toľko nezdržujem, tu vám prinášam súpis toho najlepšieho, čo som za rok 2019 prečítala! ;)

Stroj času by si mohol pokojne vyslúžiť prívlastok „knihy vekov“,
a to nielen obsahom, ale i pôvodom, keďže tu dátum publikácie siaha až
do roku pána 1895. Pre mňa bola táto kniha prekvapko roka! Nielenže
dotvára polovicu z dvojice kníh, ktorej som ako jedinej dala tento rok
plné hodnotenie, ale na započudovanie som sa vám pričinením tejto knihy
bezvýhradne zaľúbila do sci-fi žánru. Avšak, z pásma klasík! To moderné
mi už natoľko veru po chuti nie je, ale o tom by som sa snáď mohla
rozhovoriť v článku o najhorších knihách za tento rok...
Každopádne, knižka rozpitváva tzv. „What if?“
scenár: Čo ak by sme sa vedeli pohybovať v čase rovnako tak, ako sa
pohybujeme v priestore? A čo ak je naša geometria založená na mylných
princípoch?
Možno,
ak ste i vy ľudskou prirodzenosťou skôr pochybovační, mračíte sa. I ja
som sa. Určité tvrdenia každému človeku so základným vzdelaním isto neprídu úplne s kostolným poriadkom (jedine, že patríte k fanúšikom teórie
Plochozeme a nemyslím tým tej od Terryho Pratchetta), ale istým spôsobom
Wellsove podkopanie základov matematiky dávalo zmysel.
Bez
toho, aby som vám spoilovala tony deja: Určite ste si už domysleli, že
sa cestovalo v čase. Prezradím, že smerom do budúcnosti, čo nie je moja
obľúbená šálka medzičasového cestovania, ale tu mi chutila ako žiadna
iná! Svet budúcnosti bol vykreslený tak hodnoverne a zaujímavo, že som
sa nedokázala ubrániť fascinácii. Nie niečo, čo by som čakala od tak
starej knihy... Celkom ironické, že moderné sci-fi knihy predostrujú
budúcnosť ľudstva v neprirodzených a nepravdepodobnostných rovinách, i
keď sú k nej bližšie.
Knižka
má sotva stovku strán, počas trvania ktorých vás nielenže do seba
vtiahne a zabaví, ale i intelektuálne odmení a filozoficky fascinuje.
Pre mňa je to jedna z mála kníh, pri ktorých som si želala, aby trvali
dlhšie.

Vyjadruje toho o našej spoločnosti mnoho... Zdá sa mi, že som sa o mojich beatnikoch nejako rozpovedala, no vzbudzujú vo mne chuť rozprávať. Možno, keď si prejdem viacerými dielami z ich súdka, napíšem im venovaný samostatný článok.

Asi prvýkrát sa do mojich najobľúbenejších kníh roka dostala zbierka poézie. Myslím však,
že v tomto prípade nejde len o samotnú knihu, ktorá vo mne zanechala
stopu. Ide tu skôr o kontext, do ktorého zapadá. Veľkú časť môjho roka
2019 ovplyvnila Beat Generation. V generácií týchto autorov som
našla niečo vskutku pôsobivé. Ja viem, že si ich mnohí škatuľkujú ako
reptavých spisovateľov, ktorí veľa pili, drogovali a poletovali z
jedného miesta na druhé.
Ale,
ono, keď ich začnete čítať, zbadáte, že na ľudí, ktorí sa chcú stále
len zabávať, sú až napodiv vkuse smutní. Smútok farbí všetko okolo nich -
reči, tapety, noci, fóry, ulice, ľudí. Ja som ich jednoducho videla ako
smutných ľudí, ktorí robia to jediné, čo už môže beztak smutný život
zveseliť. Ľudí, ktorí chcú smútok po ceste postrácať. Ktorí hľadajú
cestu, či tajomstvo, ako nebyť smutní. Tu sa mi žiada citovať Ginsbergove „vesmír je cintorín a ja tu chodím dokola sám“.
Navyše, sú mi vlastné ich životné postoje antimaterializmu a antikapitalizmu. Ak si ma teraz predstavujete ako minimalistickú komunistku, ste na obrovskom omyle. Oceňujem, keď umelci prostredníctvom svojho remesla zápasia s konformitou spoločnosti; najmä ak je táto konformita vybudovaná na pokrivených základoch. A Beat Generation
je hnutie, a to doslovne, ktorému sa tento zápas podarilo vyhrať. Pretvorili
spoločnosť. Dnes už je to také nevídané. Viete si predstaviť, že by v
dnešných časoch spisovatelia dokázali tak veľmi ovplyvniť vnímanie
spoločnosti ako celku?
Na druhej strane, i keď milujem to čo toto hnutie symbolizuje a hovorí, milujem len ten,
nazvime to "koncept". Milovať to na papieri sa mi už dá ťažšie. Láka ma
ich obsah, ale nie forma. Rovnako tak som tu mohla spomenúť i beatnickú bibliu - Kerouacovo Na ceste.
Ale tá kniha, hoci bola možno pamätnejšia, niečo postrádala. A to niečo
bolo zakorenené vo forme. Beatnická próza je na môj vkus až príliš
spontánna (a možno predsa len i trochu reptajúca - autori sú tu dosť povestní zanedbávaním editovania svojich textov).
No pri poézii je táto spontánnosť úplne iná reč. Ja som kedysi nevedela pochopiť, ako môžu ľudia čítať nerýmujúcu sa poéziu, ale postupom rokov si v tom nachádzam zaľúbenie. Príde mi to akoby vety škrípali. Ako keď muzikanti hrajú na pokazené nástroje. Práve tým, že sú pokazené, vydávajú tóny, aké nikto z nás nepredpokladá. Alebo, možno ešte lepším príkladom sú fotky, aké robia fotoaparáty, keď baterky už už melú z posledného a foťák len dodýchava.
Každopádne, aj Ginsbergova poézia je veľmi zvláštna. Keď som ju začala čítať, myslela som si, že som narazila na svoj básnický titanik. Topila som sa hrôzou z toho, ako je písaná. Za čo môže nepochybne aj autorova rezistencia voči interpunkcii. No postupom strán som sa chytila do jeho vycieho tempa. Podľa mňa je to jedna z tých zbierok poézie, ktoré by sa mali čítať nahlas. V takej tej náhlivej dravosti, v akej je písaná. Srší z nej rýchla potreba vypovedať, pocítiť, precítiť... A tak. Moja obľúbená pasáž:
No pri poézii je táto spontánnosť úplne iná reč. Ja som kedysi nevedela pochopiť, ako môžu ľudia čítať nerýmujúcu sa poéziu, ale postupom rokov si v tom nachádzam zaľúbenie. Príde mi to akoby vety škrípali. Ako keď muzikanti hrajú na pokazené nástroje. Práve tým, že sú pokazené, vydávajú tóny, aké nikto z nás nepredpokladá. Alebo, možno ešte lepším príkladom sú fotky, aké robia fotoaparáty, keď baterky už už melú z posledného a foťák len dodýchava.
Každopádne, aj Ginsbergova poézia je veľmi zvláštna. Keď som ju začala čítať, myslela som si, že som narazila na svoj básnický titanik. Topila som sa hrôzou z toho, ako je písaná. Za čo môže nepochybne aj autorova rezistencia voči interpunkcii. No postupom strán som sa chytila do jeho vycieho tempa. Podľa mňa je to jedna z tých zbierok poézie, ktoré by sa mali čítať nahlas. V takej tej náhlivej dravosti, v akej je písaná. Srší z nej rýchla potreba vypovedať, pocítiť, precítiť... A tak. Moja obľúbená pasáž:
„všetko Vlastníci! Vlastníci! Vlastníci!
posadnutí majetkom a strácajúci Osobnosť“
posadnutí majetkom a strácajúci Osobnosť“
Vyjadruje toho o našej spoločnosti mnoho... Zdá sa mi, že som sa o mojich beatnikoch nejako rozpovedala, no vzbudzujú vo mne chuť rozprávať. Možno, keď si prejdem viacerými dielami z ich súdka, napíšem im venovaný samostatný článok.

Kniha
vás hneď, ešte pred samotným úvodom, vyzve k malému jazykovému
prieskumu, keďže predpokladám, že málokto z nás sa pozrie na latinský
výrok...
„Et ignotas animum dimittit in artes.“ – Ovid, Metamorphoses, VIII, 18.
A v mysli sa mu automaticky vyjaví preklad. Tým sa však výzva nezavršuje. Portrét mladého umelca
totiž počas čítania neustále čitateľa pokúša a apeluje na jeho
intelekt. Tým počiatočným citátom sa poukazuje na Deadelusa,
predstavujúceho vraj ultimátneho ideálneho umelca. Stephen, hlavná
postava knihy, nosí jeho meno. Či skôr priezvisko.
Do knihy som sa pôvodne pustila s úmyslom s akým si vyberám knihy už posledných pár rokov, a to že sa chcem postupne udomácniť na poli klasickej literatúry. U nás síce meno Jamesa Joyca až tak zvučné nie je, ale vo všeobecnosti sa po svete považuje za jednu z najväčších literárnych osobností 20. storočia. A to rozhodne oprávnene.
Do knihy som sa pôvodne pustila s úmyslom s akým si vyberám knihy už posledných pár rokov, a to že sa chcem postupne udomácniť na poli klasickej literatúry. U nás síce meno Jamesa Joyca až tak zvučné nie je, ale vo všeobecnosti sa po svete považuje za jednu z najväčších literárnych osobností 20. storočia. A to rozhodne oprávnene.
Ak
by som mala povahu knihy sumarizovať v jednej vete: Je to kniha o
dospievaní. Avšak, to je sám o sebe pojem zahrňujúci kvanty iných
pojmov. V nadväznosti na názov by som sa skôr priklonila k tomu, že je
to primárne kniha o dospievaní umelca. V čom je teda obsiahnuté i
dospievanie človeka, mladého chlapca, a všetko čo s tým súvisí. Kvázi
young adult, len z roku 1916. No môžem vás ubezpčiť, že rozhodne postráda
akúkoľvek pseduohlbokánsku rovinu vyúsťujúcu v plytkosť, ktorou sa tento
YA "žáner" neslávne preslávil.
Ako
som povedala, apeluje na čitateľov intelekt. A s tým súvisí i to, že sa
číta veľmi ťažkopádne. Ja osobne nemám rada ten tzv. „prúd vedomia“,
v akom je kniha písaná - podľa mňa je tento naratívny postup mätúci.
Zhluk nám vlastných myšlienok nás veľakrát privádza do pomykova, čo
logicky platí niekoľkonásobne pri myšlienkach iných.
Na záver len musím povedať, že i keď som si z knihy robila ťažkú hlavu (doslova, čítala sa naozaj veľmi zložito), pri čítaní som s ňou v určitých pasážach zžila každú bunku svojho tela. Či už sa to týka prekážok v mojich umeleckých ašpiráciach, či odmietavého/ateisticko mimikujúceho prístupu k viere.
Na záver len musím povedať, že i keď som si z knihy robila ťažkú hlavu (doslova, čítala sa naozaj veľmi zložito), pri čítaní som s ňou v určitých pasážach zžila každú bunku svojho tela. Či už sa to týka prekážok v mojich umeleckých ašpiráciach, či odmietavého/ateisticko mimikujúceho prístupu k viere.

Z tohto 700-stranového goliáša mám dodnes príznaky PTSD. Neviem len či zavinením deja, alebo absurdného počtu strán! Nepochybne sa však House of Leaves vyfarbilo originalitou, ktorá ma viedla k prevráteniu i tej poslednej, sedemstej strany. Nebudem zamlčiavať; ja nemám rada veľké knihy. Sú pre mňa časovou investíciou, akú nerada podstupujem. Prečo som sa teda rozhodla zainvestovať do tejto?
V krátkosti spomeniem výťažok z deja. Maličký, žiadne strachy. Myslím, že najviac ma na vieru obrátil samotný koncept. Rodina sa nasťahuje do domu, ktorý porušuje fyzikálne zákony. Navonok je menší ako vo vnútri. Podľa mňa nič nemôže pôsobiť desivejšie, ako keď sa vám v kuchyni jedného dňa zjaví chodba, ktorá tam vôbec nemá čo robiť! A váš dom je zvnútra väčší ako zvonka.
V krátkosti spomeniem výťažok z deja. Maličký, žiadne strachy. Myslím, že najviac ma na vieru obrátil samotný koncept. Rodina sa nasťahuje do domu, ktorý porušuje fyzikálne zákony. Navonok je menší ako vo vnútri. Podľa mňa nič nemôže pôsobiť desivejšie, ako keď sa vám v kuchyni jedného dňa zjaví chodba, ktorá tam vôbec nemá čo robiť! A váš dom je zvnútra väčší ako zvonka.
Samotný koncept ma priťahoval ako magnet, a s ním i všetky recenzie, v ktorých ľudia hlásali, že ich kniha pretransformovala na úplne iných ľudí. Popisovali priam transcendentálny zážitok. Na mňa, žiaľ, takýto účinok nemala. Miestami skôr pekelne nudila, než strašila. Prelínalo sa tam niekoľko dejových vrstiev, pričom skutočný záujem som mala iba o jednu. Ostatné mi prišli ako niečo na pomedzí spomaľovacích prahov.
Najpozoruhodnejším je podľa mňa čitateľský zážitok, aký si z knihy odnesiete. Ozvláštňuje ju forma akademických textov združujúcich poznámky pod čiarou a prílohy "jedna radosť". No poviem vám, že v súlade s domom porušujúcim fyzikálne zákony, porušuje ich i táto kniha. A aj to stavia čitateľskú skúsenosť do úplne iného svetla, veď nie každý deň čítate knihy so zrkadlami v ruke, aby ste rozlúštili zrkadlovité a špirálovité texty.
Kniha mala veľký predpoklad byť skvelou, avšak rozuzlenie mi nebolo postačujúcim a celkovo, neviem, zanechala vo mne pozitívne i negatívne dojmy. Ale predsa ju tu cítim potrebu z nejakého dôvodu spomenúť.

Tomuto „životopisu človeka bez života“ patrí nálepka mojej najobľúbenejšej knihy roka. Je to báseň bázne; kniha vlastná všetkým ľuďom chorým z tajomstva života a trpiacim úzkosťou z plynúceho času. Je písaná formou denníkových zápiskov a smutným faktom je, že prvýkrát vyšla až 47
rokov po autorovej smrti.
Nedá sa s ňou nestotožniť. Ja sama som mala počas čítania úplne prapodivný pocit, kedy som nevedela, či čítam z duše ja autorovi, alebo on mne. Fernando Pessoa bol mimoriadne zaujímavý človek. Vo svojej zaujímavosti veľmi smutný. Prestalgik, ktorého izolácia okresala na svoj obraz. Povyšujúci sa nad gramatiku, stretávajúci sa s realitou prudko, akoby o ňu zakopával. Považujem ho za spriaznenú dušu. Asi každý z nás takú v literárnych kruhoch má, alebo hľadá.
Nedá sa s ňou nestotožniť. Ja sama som mala počas čítania úplne prapodivný pocit, kedy som nevedela, či čítam z duše ja autorovi, alebo on mne. Fernando Pessoa bol mimoriadne zaujímavý človek. Vo svojej zaujímavosti veľmi smutný. Prestalgik, ktorého izolácia okresala na svoj obraz. Povyšujúci sa nad gramatiku, stretávajúci sa s realitou prudko, akoby o ňu zakopával. Považujem ho za spriaznenú dušu. Asi každý z nás takú v literárnych kruhoch má, alebo hľadá.
„Ako každý snívajúci, aj ja som vždy cítil, že mojím
poslaním je tvoriť. Keďže som nikdy nevedel vynaložiť úsilie alebo
uskutočniť nejaký zámer, tvorenie bolo pre mňa vždy to isté, čo
snívanie, chcenie či túženie; urobiť gesto pre mňa znamená vykonať v sne
gestá, ktoré by som chcel.“
Táto pasáž mi prišla taká horko-sladká, ale aj ma rozosmiala. Spomenula som si pri nej totiž na jeden rozhovor, ktorý som viedla s mojou spolubývajúcou, kedy som jej hovorila o mojich "plánoch" do budúcnosti. Po ich hlbšej analýze mi spolubývajúca povedala: „Rio... Snívať a plánovať nie je to isté.“ A Rio len že:
Keď už sme v týchto končinách, musím poznamenať, že kniha dokonale vyjadruje podstatu ľudského správania, ktoré je určené skôr snahou predísť strate, ako túžbou dosiahnuť zisk.
Ja tiež často neviem ako žiť život, zvyknem si naň pýtať manuál. A tu sa mi dostal v oveľa cibrenejšej forme, než som ho čakala. Ako antimanuál. Navyše, ten štýl písania! Doslova a dopísmena les belles lettres. Po prózovitom texte tu steká poézia ako med! Moja kópia knihy je od prvej po poslednú stranu celá popodčiarkovaná a poanotovaná. Už dlho som neviedla s knihou takýto hodnotný rozhovor. Pre mňa je Kniha nepokoja skutočne literárnou vzácnosťou.
Tak, a balíme! Toto boli moje najobľúbenejšie knihy roka. Zostáva len malinová otázka na koniec:
Aké boli tie vaše, ľudkovia? 😇
Aké boli tie vaše, ľudkovia? 😇
Komentáre
Zverejnenie komentára